MODLITBA ŽABY

            Brat Bruno sa večer modlil. No strašne ho vyrušovalo kvákanie žaby. Snažil sa tomu nevenovať pozornosť, avšak márne. A tak nahnevaný vykríkol z okna: „Ticho! Práve sa modlím!“ Následne všetky tvory zmĺkli a brat Bruno sa mohol modliť.
            Ibaže do jeho modlitby sa vkradla pochybnosť: „A čo ak sa Bohu páči kvákanie žaby práve tak ako spev tvojich žalmov?“
            „Čo sa môže Bohu páčiť na kvákaní žaby?“ posmešne zareagoval Bruno. Ale vnútorný hlas sa nevzdal: „Čo si myslíš, prečo Boh stvoril ten zvuk?“
            Brat Bruno sa rozhodol, že príde veci na koreň. Vyklonil sa z okna a rozkázal: „Spievaj!“ A pozvoľné kvákanie žaby znova zaplnilo priestor a postupne sa rozrástlo na mnohohlasné kvákanie všetkých žiab v susedstve. A keď brat Bruno nechal na seba tieto zvuky pôsobiť a prestal sa im brániť, neznelo mu kvákanie tak príšerne. Naopak, skrášľovalo nočné ticho.
            Tento objav priviedol srdce brata Bruna do súladu s prírodou a po prvý raz v živote pochopil, čo to znamená modliť sa.

(Anthony de Mello, Modlitba žaby)